„Ak má mačka mačiatka v jazdeckej škole, neznamená to, že sú lipicany,“ píše sa v komentári rakúskeho denníka k prípadu naturalizácie režisérky Olgy Kosanović, ktorý si všimli médiá. Vymedzenie sa voči iným vytvára pocit identity a súdržnosti – silný dojem „nás“. Aký je to pocit a na akých sociálnych štruktúrach stojí? Tento film založený na osobnej skúsenosti skúma emotívnu otázku spolupatričnosti.

Film K lipicanom máme ďaleko je nominovaný na cenu Na druhý pohľad.

Študentská porota o filme:

Dokumentárny film K lipicanom máme ďaleko (Noch lange keine Lipizzaner, 2025) je autorským projektom režisérky Olgy Kosanović, ktorá vychádza z vlastnej skúsenosti s procesom získavania rakúskeho občianstva. Tému však nevzťahuje len na seba, ale prostredníctvom „hovoriacich hláv“ a autentických záberov ľudí, ktorí sa snažia získať rakúske občianstvo, rozširuje pohľad na systém ako taký. V jej dokumente sa šikovne a precízne prelínajú národne témy a koncepty, ktoré sa potom aplikujú na rakúsku identitu, len aby ju položili na kolená. Vďaka humoru a ľahkosti môže divák vstúpiť do dialógu bez toho, aby film pôsobil ťažkopádne. Režisérka pracuje s výraznými farbami, krátkymi hranými skečmi, ale aj s výpoveďami rakúskych odborníkov k danej problematike. Film núti diváka rozmýšľať nad tým, čo definuje naše občianstvo a ako môže niekto byť len túlavou mačkou, keď ani lipican nie je čistokrvný.