Lístky

Dokumentárny film Jedna z milióna rozpráva príbeh o tom, ako jedenásťročná Israa a jej rodina opúšťajú Sýriu, aby našli bezpečný a lepší život v Európe. Režiséri Itab Azzam a Jack MacInnes zachytávali Israinu životnú cestu viac ako desať rokov – od úniku mladej sýrskej utečenkyne pred vojnou cez jej dospievanie a prispôsobovanie sa novej kultúre v Nemecku až po návrat do rodného Aleppa v dospelosti. Jedna z milióna je intímny príbeh o dospievaní, ktorý kladie univerzálnu otázku: Čo znamená nazývať nejaké miesto domovom? Film zachytáva zložitosť života utečencov a sleduje Israu s rodinou, ako čelia vojne, exilu a zármutku, no zároveň v cudzej krajine nachádzajú odolnosť, slobodu a lásku. Film Jedna z milióna získal Cenu za najlepšiu réžiu a Cenu publika v sekcii Svetová kinematografia – dokumenty na Filmovom festivale Sundance 2026 (Park City, Utah, USA).

V diskusii po filme sa pozrieme na integráciu súčasne z troch strán: UNHCR prinesie čísla a širší kontext – koľko ľudí sa po zmene režimu v Sýrii rozhodlo vrátiť domov a koľko ich naďalej žije v exile. Dozvieme sa, ako vyzerá skúsenosť integrácie v praxi občianskeho združenia Mareena a vypočujeme si príbeh o úteku zo Sýrie z vlastnej skúsenosti– čo v skutočnosti znamená začleňovanie sa do iného kultúrneho kontextu. Kde je hranica medzi prispôsobením sa a zabudnutím na to, kým človek bol?

Diskutovať budú:

Miya Hashimoto, UNHCR

Petra Kováč, Mareena

Ismail Samar, členka komunity Mareena zo Sýrie

Diskusiu, ktorá bude prebiehať v slovenskom jazyku, bude moderovať Frederika Hazéová. Diskusia bude tlmočená do slovenského posunkového jazyka.

---

Podujatie je súčasťou projektu IncluCine 2, ktorý je realizovaný v rámci schémy Collaborate to Innovate pod záštitou Europa Cinemas a je financovaný z programu Kreatívna Európa – MEDIA.

Intímny autoportrét filmára, ktorý počas niekoľkých rokov zaznamenáva svoju snahu založiť si vlastnú rodinu. Príbeh sledujeme cez objektív Michala, režiséra a hlavnej postavy filmu. Príbeh sa začína jeho rozchodom s priateľkou a jej synom Mikolášom, ktorého Michal začínal prijímať ako svojho vlastného. Po spoločenských protestoch a globálnej pandémii začína Michal chodiť so Sašou, ktorá je od neho o poznanie mladšia. Do ich vzťahu zasahuje vážna choroba jeho matky a ovplyvňuje ho aj Michalov vzťah k už zosnulému otcovi. Podarí sa Michalovi založiť si novú rodinu so Sašou, ktorá sa cíti na rodičovstvo ešte príliš mladá? Vo filme sa skúma, ako túžba po rodičovstve, tradične spájaná so ženami, ovplyvňuje mladého muža. Nastoľuje sa v ňom otázka: Čo je v dnešnom svete potrebné nato, aby sa človek mohol stať skutočným otcom?

Nižšie ponúkame vyjadrenie poroty študentskej súťaže Na druhý pohľad:

Film pôsobí zaujímavo zvoleným vizuálom a melancholickou hudbou, ktorá v nás prehlbuje emócie. Fragmentárna štruktúra, útržkovitosť zaznamenaných rozhovorov a neuhladený obraz vytvárajú dojem bezprostrednosti a zároveň akéhosi hľadania. Strihovo dynamické sekvencie narúšajú plynulosť rozprávania a ponúkajú priestor na nahliadnutie do každodenných chvíľ blízkosti, odcudzenia, lásky a spoločného rozhodovania. Dokument ponúka úprimnú a surovú výpoveď protagonistu o vzťahoch a zodpovednosti voči partnerom a o starostlivosti o tieto vzťahy. Pôsobí veľmi intímne, najmä vďaka záberom z bežného života a otvorenosti hlavného hrdinu. Ten nám prezrádza svoje reflexie predošlých vzťahov aj svojej cesty spoznávania seba samého. Sebakritickosť, otvorená zraniteľnosť a pocity osamelosti nám pomáhajú súcitiť s hrdinom.

Po projekcii bude nasledovať diskusia s režisérom Michalom Böhmom v slovenčine a češtine. Moderovať ju bude Tomáš Hučko.

Film nakrútený v noci na strechách Tel Avivu, podrobne ukazuje procesy za plánovaným masovým zabíjaním palestínskych civilistov v Gaze zo strany Izraela.

Slová režisérov: „Tento film sme vytvorili zo zmyslu povinnosti využiť našu pozíciu ako Izraelčanov na skúmanie systémov stojacich za hromadným zabíjaním palestínskych civilistov, za ktoré je naša krajina zodpovedná. Počas natáčania v priebehu posledných troch rokov sme si kládli tie isté otázky, ktoré si kládla generácia našich starých rodičov a počas celého 20. storočia: ako jedna skupina ľudí dovolí úplnú dehumanizáciu inej? Ako vyzerá vnútorné fungovanie takéhoto systému?

Mnohé odhalenia vo filme boli publikované takmer okamžite, ako sme sa o nich dozvedeli, v mesiacoch po útokoch 7. októbra, denníkom The Guardian (jedným z producentov NAZA), v spolupráci s partnermi na reportážach, magazínom +972 a Local Call. Film nám umožňuje preskúmať niečo hlbšie, než by sme dokázali iba vo svojej investigatívnej žurnalistike: nielen slová, ktoré sú povedané, ale aj tie, ktoré nie sú, ticho. Je na nás všetkých, aby sme to ticho prelomili. “

Upozorňujeme, že tento film obsahuje explicitné opisy činov proti ľudskosti.

Po filme NAZA zahrá v Kabinete pomalosti Husam Abed.

Husam je palestínsko-jordánsky hudobník a všestranný umelec pôsobiaci v Prahe. Vo svojej tvorbe prepája hudbu, divadlo a bábkarské umenie. Inšpirujú ho témy domova, exilu, snov a medziľudských vzťahov. Umenie vníma ako priestor na dialóg a prepájanie ľudí naprieč kultúrami.

---

Podujatie je spolufinancované Európskou úniou.

Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Osobitý dokumentárny portrét Ester Geislerovej je intímnou výpravou dcéry do vnútorného sveta jej predčasne zosnulého otca, uznávaného japanológa a kaligrafa Petra Geislera. Z rodinných archívov, z osobných listov, zo spomienok priateľov a z kontrastov medzi šeďou normalizačného Československa a pulzujúcim Tokiom osemdesiatych rokov sa skladá mnohovrstevný obraz krehkého umelca. Je to film o ľudských zlyhaniach i úspechoch, o túžbe po slobode a o snahe zachytiť prchavú stopu človeka s obrovským šarmom a renesančným talentom, ktorý pre vlastnú rodinu zostal v mnohom záhadou.

Nižšie ponúkame vyjadrenie poroty študentskej súťaže Na druhý pohľad:

Dokument nás zaujal svojou komplexnosťou, príjemnou atmosférou a citlivým prístupom. Zapôsobil vďaka Petrovým kaligrafickým dielam, ktoré mu dodali iný nádych, keďže ide o špecifický druh umenia. Nie je to len obyčajný portrét človeka z rodiny, ale v určitom zmysle aj portrét osobnosti; režisérke patrí pochvala za to, že otca aj napriek problémom v jeho živote vykreslila v takom svetle a spolu s rodinou na neho spomínajú v dobrom. Film podáva komplexnú reflexiu Petrovej osobnosti. Ukazuje nám, aký bol človek, partner, otec, učiteľ, kamarát. Buduje silnú emocionálnu rovinu. Sledujeme, ako si Ester prechádza komplexnou emocionálnou cestou, počas ktorej musí otca prijať takého, aký je, odpustiť mu a následne sa s ním rozlúčiť. Dokument zanecháva v divákovi pocit, že aj keď má každý človek svoje chyby, dokážeme si ho zapamätať vďaka pekným veciam, ktoré v živote dokázal. Okrem obsahu je dokument výnimočný aj svojimi vizuálnymi prvkami, kombináciou rôznych médií, ako je fotografia, výtvarné umenie, poézia a hlavne kaligrafia.

Maróni, potomkovia zotročených Afričanov v Suriname, ktorým sa podarilo utiecť z plantáží, už stáročia odolávajú tlaku kapitalistickej spoločnosti a dodnes prežívajú najmä vďaka tradičným hodnotám svojich predkov. V posledných rokoch sa však ekonomickým záujmom podarilo preniknúť aj do útrob pralesa.

Vo filme Monikondee sledujeme lodníka Boogieho. Plaví sa po rieke Maroni, ktorá tvorí hranicu medzi Surinamom a Francúzskou Guyanou, aby dopravil odľahlým komunitám Marónov a pôvodných obyvateľov kriticky dôležité zásoby. Hoci si ľudia v týchto komunitách dorábajú vlastné potraviny, sú čoraz viac odkázaní na lodníkov a ich každodenné návštevy. Povodne a suchá spôsobené zmenou klímy ničia úrodu a ťažbou zlata sa znečisťujú vodné zdroje. Boogieho pracovné a tradičné povinnosti si začnú odporovať, keď ho vodcovia klanu vyzvú, aby sa zúčastnil na súdnom procese so svojím synovcom. Čím ďalej sa plaví proti prúdu rieky, tým nepredvídateľnejšia je jeho cesta.

Hoci je hlavným rozprávačom Boogie, o túto rolu sa delí s každým, koho stretne. Spôsob podania tohto príbehu čerpá inšpiráciu z tradičnej marónskej techniky mnohohlasného rozprávania mato, pri ktorej hlavnú dejovú líniu prerušujú ostatní a dopĺňajú ju o vlastné príbehy a piesne. Tvorcovia pripravili scenár v spolupráci s účinkujúcimi, ktorí vo filme reprodukujú svoje vlastné životy.

Film Monikondee získal Cenu za nehmotné kultúrne dedičstvo na festivale Cinéma du Réel 2025 v Paríži (Francúzsko).

---

Podujatie je spolufinancované Európskou úniou.

Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.